Na úvodnom koncerte 63. Banskobystrickej hudobnej jari sa predstavil huslista Pavel Šporcl so súborom Praga Camerata

V Banskej Bystrici sa v stredu 13. marca 2024 začal 63. ročník festivalu klasickej hudby Banskobystrická hudobná jar. Potrvá do 17. apríla 2024. Počas piatich koncertov vystúpia poprední slovenskí koncertní umelci s dielami rôznych žánrov a proveniencie. Jedinou výnimkou bol úvodný koncert, na ktorom sa mimoriadnou zásluhou organizátorov po prvý raz v meste predstavil špičkový český huslista Pavel Šporcl s renomovaným komorným súborom Praga Camerata.

Festival otvorila historicky prvá festivalová znelka, na ktorú vyhlásilo Mesto Banská Bystrica súťaž v minulom roku. Zo siedmich záujemcov, ktorí sa anonymnej súťaže zúčastnili, vybrala odborná porota znelku Petra Franzena z Popradu, nahrali ju študenti dychového odboru konzervatória v Žiline. Organizátori nechali priestor aj sprievodnému podujatiu, ktorým bolo vystúpenie Ensemble Spectrum 1. marca 2024 v Robotníckom dome. Na nezvyčajnom dopoludňajšom výchovnom koncerte zazneli netradičné diela hudby 20. a 21. storočia.

Šalamúnov chrám, súd, pieseň, múdrosť… Kráľ Izraela a Judska zanechal stopy v histórii aj v našej pamäti. Nechýbajú ani v najhonosnejšom oratóriu Georga Friedricha Händela (1685 – 1759) s inšpiráciou v biblickej tematike múdreho kráľa, o ktorého existencii nie sú pochybnosti, ale neexistujú žiadne konkrétne dôkazy. Našťastie partitúra Solomon HWV 67 (1749) prežila v rukopise aj v tlačenej podobe.

Z oratória zaznela na úvod koncertu slávnostná a hudobne iskrivá sinfonia k 3. dejstvu, známa ako Príchod kráľovnej zo Sáby/Arrival of the Queen of Sheba v interpretácii Praga Camerata a pripravila príchod novodobému kráľovi, charizmatickému Pavlovi Šporclovi s modrými husľami.

Prezentácia umelcových výnimočných kvalít začala v preplnenej koncertnej sále Robotníckeho domu Vivaldiho husľovým koncertom La Tempesta di Mare/Morská búrka RV 253. Začala sa hudobnou smršťou, kde sa virtuózne pasáže striedali v crescendách a iluzórnych diminuendám morskej búrky. V náročnom Es dur akoby „tvrdšie“ vynikla dramatická udalosť aj explózia v baroku populárnych efektov prírodných živlov.

Prvá časť presto s pôsobivými hudobnými „tsunami“ v subito forte/piano a prívalom Šporclovej technickej bezchybnosti pokračovala pokojným largom s pomalým chvením „vĺn“, aby sa v tretej časti presto opäť sprítomnila centrálna postava huslistu aj s onomatopoickými sprievodnými partami komorného súboru. Šporclove nasadenie sa neobmedzilo len na energiu orchestra, ale aj na maximálne účinnú individuálnu gradáciu.

Po búrke zaznela „relaxačná“ hudba, ktorá prekročila ako jedinečný opus vlastný historický čas aj geografické súradnice a zabezpečila si status jednej z najpopulárnejších skladieb v histórii hudby. Áno, išlo o slávny Kánon in D (Kanon und Gigue in D-Dur für drei Violinen und Basso Continuo), najznámejšie dielo norimberského rodáka Johanna Pachelbela (1653 – 1706). Dnes sa hrá zvyčajne bez jeho legitímnej dvojičky – gigue. Špekuluje sa, že kánon mal byť dar na svadbu synovca Johanna Sebastiana Bacha.

Podobne ako mnoho iných barokových diel, aj kánon časom vyšiel z módy a po stáročia zostal zabudnutý. V 70. rokoch ho spopularizovala nahrávka francúzskeho dirigenta Jeana-Francoisa Paillarda v pomalom, miestami až nenáročnom relaxačnom tempe, s krehkou a intímnejšou interpretačnou estetikou, než ju poznáme dnes v rôznych prevedeniach. Komornému súboru Praga Camerata pomalšie tempo evidentne konvenovalo, s kánonickými postupmi aj nástupmi sa členovia muzikantsky pohrávali a jemne si ich medzi sebou „pohadzovali.“

Hudobný skvost Johanna Sebastiana Bacha (1685 – 1750), záverečná časť z Partity č. 2 d mol BWV 1002 – dlhotrvajúca ciaccona – stála solitérne v centre koncertu a svojou výpovednou kvalitou mala všetko dovtedajšie dianie akoby zatlačiť do anonymity. Napätie s očakávaním v sále tomu nasvedčovalo. Ciaccona (fr. chaconne) pre sólové husle a Passacaglia pre organ sú dva najväčšie monumenty, ktoré Bach postavil dvom frekventovaným európskym hudobným formám 17. a 18. storočia. Ciaccona okrem technicky náročného viachlasu a ostinátneho basu má aj prvok melodický, čím je možné simulovať aj stimulovať „imanentnú“ polyfóniu aj homofóniu.

V druhej polovici 17. storočia, najmä v nemeckej oblasti, prešiel viachlas pre husle pozoruhodným vývojom, čo Bach majstrovsky demonštroval v Sei Solo á Violino senza Basso accompagnato/6 sonát a partít pre sólové husle BWV 1001 – 1006. Kým sonáty majú pôdorys barokovej cirkevnej 4-časťovej sonáty, partity kopírujú barokovú suitu s tancami niektorých štátov dnešnej EÚ (Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Írsko).

Mnohí svetoví huslisti považujú ciacconu za špecifický doklad „transcendentálnosti“ interpreta. Každý disponuje vlastnou technickou zdatnosťou, vlastnou koncepciou zvuku aj frázovania od romantických akcentov až po filologicky vedené úvahy budujúce na konštrukcii dobových nástrojov s rekonštrukciou dobových interpretačných postupov. Ide o dielo, ktoré ako máloktoré vyzýva interpreta aj poslucháča k premyslenému a nepredpojatému prijatiu.

Ciaccona – 8-taktová téma so 64 variáciami vo vzrušujúcej rytmickej pulzácii a náročnými figuráciami husľovej virtuozity – je viac ako iné diela podmienená v interpretačnom zámere otázkami rytmu, dynamiky, tempa, ornamentiky, prstokladu, intonácie a napokon aj formy.

V Šporclovej interpretácii bolo v úvodných akordoch cítiť nielen obrovskú úctu a rešpekt, ale aj pevné osobnostné nasadanie, ktoré jemne romanticky „nabúral“ iba stredný diel. Vzápätí však Šporclova ciaccona fungovala naďalej nie ako samoúčelné „cvičenie“ technickej zručnosti, ani ako demonštrácia inštrumentálnej spôsobilosti, ale ako logicky premyslené a emočne mimoriadne silne precítené variácie, podčiarknuté sebavedomým monológom s maximálnou koncentráciou a oživenou majestátnou úvodnou témou. Pavel Šporcl výkonom nespochybniteľne presvedčil poslucháčov z dokonale prečítanej a realizovanej partitúry. Bravo!

Niet pochýb o tom, že mimoriadny a trvalý úspech Vivaldiho zbierky Il Cimento dell’Armonia e dell’Inventione/Test harmónie a invencie so súborom 12 heterogénnych koncertov, spôsobili najmä prvé štyri koncerty, ktoré sa zapísali do histórie ako slávne Le quatro Stagioni/Štyri ročné obdobia, ktoré poznáme dnes z koncertov aj nahrávok na tisíc spôsobov aj chutí. Napriek tomu je vždy obohacujúcim potešením vypočuť si ikonické dielo, predstavujúce dôležitý medzník vo Vivaldiho kariére, vždy nanovo. Štyri 3-časťové koncerty sú najpozoruhodnejším vyjadrením figuratívnej hudby dokonalej od melódie cez rytmus, aranžmány až po akýkoľvek iný aspekt. Sugestívne odkazy diela predstavujú charakteristické prvky Vivaldiho hudby prekračujúce deskriptívnu funkciu, ktorú dokáže hodnotovo naplno využiť iba interpret.

Podmanivá a notoricky známa melódia prvej časti La primavera podporená basom okamžite vtiahla publikum do svojich osídiel. Ohromujúce Šporclove husľové sólo umocnilo silné emócie s odhodlaním zatieniť akoby ostatné ročné doby. Absolútnym kúskom však bolo L´estate (zaznelo na záver koncertu ešte raz ako prídavok), bol to nielen „test invencie“ ale aj test kvalít Šporclovej interpretácie s takmer neočakávanou schopnosťou napodobňovania. Kým v prvej časti je „ticho“ pred búrkou prerušené vtáčím spevom, posledná časť je jedným z najvýnimočnejších kúskov v dejinách hudby: melódia je dokonalá a diferenciácia rýchlych sekvencií je dômyselná najmä vďaka vynachádzavým kontrapunktickým riešeniam.

V L´autunno sa vrátila príjemná atmosféra, bohatá na nápady, ktoré neraz inšpirovali aj samotného J. S. Bacha. L´inverno uzatvára kolekciu koncertov fascinujúcim spôsobom. V najavantgardnejšej časti počujeme najmenej dve storočia vopred hudbu klastrov aj mimoriadne odvážne harmonické riešenia: sólové Šporclove husle zneli najprv v Paganiniho štýle, kvapky dažďa padali v duchu nádherne „farebného“ impresionizmu a disonujúce sekundové zhluky predbehli aj samotného Schönberga.

Za pár minút sme boli svedkami encyklopedickej sumarizácie vývoja hudby. Ak k tomu pridáme podmaňujúce melodické objavy, bizarne umiestnené ozdoby, nečakané závery, náhle zmeny tempa, neuveriteľne „nepočuteľné“ piana – máme k dispozícii Šporclove excelentné menu s brilantne sekundujúcim sprievodom komorného súboru.

Spoznali sme veľký atlas nápadov s perfektnou realizáciou. Radosť z hry všetkých bola neprehliadnuteľná, nebolo žiadne „jákoby“. Poslucháč sa cítil nielen v teatralizovanom diele prírody ako aktívny účastník, ale bol vtiahnutý do víru mimoriadnej kultúrnej udalosti, v ktorej išli jednotlivosti za sebou neskutočne rýchlym tempom. Záver koncertu zdvihol všetkých zo sedadiel a vynútil si „len“ prídavok opakujúceho sa „leta“. Definitívnou bodkou za zážitkom prvého festivalového koncertu bola autogramiáda.